Zdroj: ŠIŠULÁK, Stanislav: Svietili hviezdy aj v „dobe temna“? – Astronómia v ranom stredoveku (5. – 12. storočie). In: História. Roč. XI, č. 1-2 (2011), s. 15–21. ISSN 1335-8316. (voľne dostupné na adrese: http://www.historiarevue.sk/hr1a2-11/historia_1a2_2011.pdf)
Svoj originálny článok som veľmi mierne upravil (hlavne preklady názvov diel) a ponúkam ho v takejto podobe.
Svietili hviezdy aj v „Dobe temna“?
(Astronómia v ranom stredoveku: 5. – 12. storočie)
Dejiny astronómie v stredovekej Európe sa v minulosti zvykli v historicko-astronomických textoch vynechávať. Historici sa domnievali, že v tomto období neprišlo v astronómii k žiadnemu pokroku; vývoj upadol a potom stagnoval, kým nebol vo vrcholnom stredoveku oživený prílivom gréckych diel z arabských krajín. Tento neblahý stav v historickej spisbe konzervovali aj mýty o cirkvi, ktorá sa snažila potlačiť akýkoľvek prejav nezávislého a pokrokového myslenia, alebo o temnej dobe, v ktorej prevládali povery, mýty, iracionalita a slepá poslušnosť voči cirkevným autoritám. Až v posledných desaťročiach sa niektorí výskumníci od tohto pohľadu a mýtov dištancovali a pozreli sa na stredoveké astronomické texty bližšie. Zistili, že napriek strate viacerých výdobytkov antickej vedy astronómia v stredoveku prekonávala vlastný, niekedy až prekvapujúci vývoj.
Keď Rimania dobýjali okolitý svet, do ich područia sa dostalo aj územie Grékov. Gréci však triumfovali nad Rimanmi na poli vzdelanosti a ich myšlienky sa vkradli do rímskej mysle. Gréčtina ovládla jazyky učených mužov v rámci ríše, najmä v jej východnej časti. Latinčina sa používala len v prácach menšieho významu a triviálnych didaktických dielach. Po zániku západnej časti Rímskej ríše v roku 476 začala Európa postupne strácať kontakt s antickou vedeckou tradíciou. Diela popredných gréckych astronómov Hipparcha (asi 190 – asi 120 pred n. l.), Ptolemaia (asi 90 – asi 165), Eudoxa (asi 390 – asi 338 pred n. l.) a ďalších sa buď stratili, alebo ak sa aj zachovali, stali sa pre klesajúcu znalosť gréčtiny časom bezvýznamnými. Astronomické poznatky boli dostupné len vo fragmentoch rôznych všeobecných prírodovedných prác a diel cirkevných otcov napísaných v najrozšírenejšom jazyku stredoveku – latinčine.
Existovalo niekoľko praktických dôvodov, pre ktoré sa určité astronomické poznatky v stredoveku uchovávali. Orientácia náboženských stavieb sa poväčšine viazala na určitý geografický smer. Vstup do kostola bol orientovaný na západnej strane budovy, oltár zase na východnej. Námorníci plávajúci vo vodách Stredozemného mora alebo Atlantického oceánu museli mať takisto určité poznatky z astronómie. Riadili sa podľa súhvezdí, Mesiaca, Slnka a iných neastronomických znamení. Medzi ďalšie motivačné podnety na pestovanie astronómie patrilo sledovanie času pomocou východov a západov nebeských telies a astrológia. Astronómia mala to šťastie, že sa dostala medzi tzv. sedem slobodných umení, čo znamenalo, že určité poznatky zdedené z antiky sa učili žiaci v školách raného stredoveku, neskôr aj na univerzitách.
Pri opisovaní príbehu stredovekej astronómie treba spomenúť nielen praktické dôvody jej pestovania, ale aj tie teoretické. Podstatný vplyv na ich formovanie mali názory v knihách neskoroantických cirkevných otcov. Podľa niektorých z nich astronómia neprináša úctu k Bohu, neprispieva k spáse, ani nie je osožná pri budovaní cirkvi, preto ju považovali za zbytočnú a odsúdeniahodnú zvedavosť. Existovali však aj opačné názory, ktoré tvrdili, že ľudia s astronomickým vzdelaním sa dokážu dobre orientovať v čase, navyše dokážu spoľahlivo vypočítať dátum Veľkej noci, významného kresťanského sviatku. Pre rozvoj astronómie bolo však podstatné presvedčenie, že Boh nestvoril len Písmo, ale aj Knihu prírody. Práve sledovaním prírody (v tomto prípade nebies) môže kresťan lepšie pochopiť božie zámery a plány a lepšie spoznať samotného Boha.
Encyklopédie raného stredoveku
Formovanie obrazu o vesmíre, ktorý získal určitý vplyv v stredoveku, sa začalo už v neskorej antike. Spisy cirkevných otcov, najmä ich komentáre k biblickej knihe Genesis obsahujú zmienky o astronómii a kozmológii. V dielach cirkevných otcov Lactantia (asi 240 – asi 320) a Kosmasa Indikopleusta (prvá polovica 6. storočia) sa vyskytoval názor o plochej Zemi. Z nich pochádza tvrdenie spopularizované v 19. storočí, že stredovekí učenci vnímali Zem ako plochú dosku. Myšlienky oboch autorov však v stredovekej astronomicko-kozmologickej literatúre nemali veľký ohlas. Tá vychádzala skôr z pohanských antických autorov, ako napríklad grécky filozof Platón (asi 428 – 347 pred n. l.) a rímsky rečník Cicero (106 – 43 pred n. l.), a tí súhlasne tvrdili, že Zem je guľatá. V otázke plochosti, resp. guľatosti Zeme, s nimi súhlasili aj cirkevní otcovia Filoponos (asi 490 – asi 570) a sv. Augustín (354 – 430).
Hojne rozšírené a rozmnožované diela v stredovekej literatúre boli encyklopédie. Prvé z nich vznikli ešte v neskorej antike. Medzi ne patrí komentár k prekladu Platónovho spisu Timaios od Chalcidia (4. storočie). Bol to jediný originálny grécky titul s poznatkami o vesmíre, ktorý koloval po Európe raného stredoveku. Preložené boli z neho len dve tretiny. Obsahoval údaje o platónskej kozmológii, s ktorou sa antickí autori žijúci po Platónovi už dávno rozlúčili. Komentár bol populárny ešte v neskorom stredoveku, keď európski filozofi poznali už väčšinu filozofickej produkcie antického Grécka. Ďalšími vplyvnými prácami boli Svadba Filológie a Merkúra (De nuptiis Philologiae et Mercurii) od pohanského učenca Martiana Capellu (1. pol. 5. storočia) a komentár k Cicerovmu Scipiovmu snu (Somnium Scipionis) od rímskeho úradníka Macrobia (asi 470 – asi 530). Obe diela sú ovplyvnené novoplatonizmom a obsahujú určité poznatky o stavbe vesmíru. Práve Martianovo dielo je pozoruhodné tým, že vnútorné planéty (Merkúr a Venuša) necháva autor obiehať okolo Slnka po križujúcich sa dráhach. Slnko spolu s nimi obieha okolo Zeme. V knihách o dejinách astronómie sa bežne uvádzalo, že všetky planéty obiehajú priamo okolo Zeme. Z kresťanských autorov sa astronómii venoval aj Boethius (asi 476 – asi 525), úradník na dvore ostrogótskeho kráľa. Jeho spis o astronómii ako jednom zo siedmich slobodných umení zrejme v stredoveku existoval, do dnešných dní sa však nezachoval. Zachovali sa len Boethiove spisy o aritmetike a hudbe a zlomky spisu o geometrii. Práve Boethius dal konečnú formu siedmim slobodným umeniam, v akej ich poznal stredoveký svet. Umenia sa v stredovekom školskom systéme bežne delili do dvoch skupín po troch (trívium alebo troje ciest) a štyroch (kvadrívium alebo štvoro ciest). Výraz kvadrívium použil prvýkrát práve Boethius. Medzi triviálne odbory patrili gramatika, logika a rétorika; medzi kvadriviálne patrili aritmetika, geometria, astronómia a hudba. Zvládnuť prvé tri umenia bolo potrebné na štúdium ďalších štyroch. Týchto sedem umení tvorilo základ, z ktorého sa študent mohol odraziť k študovaniu filozofie a teológie.
Najvýznamnejším autorom encyklopedickej literatúry bol vizigótsky biskup Izidor zo Sevilly (asi 560 – 636). Je známy predovšetkým skompilovaním monumentálneho dvadsaťzväzkového diela Etymológie (Etymologiae), ktoré predstavuje súhrn všetkého dovtedajšieho poznania. V časti o astronómii sa venuje najmä súhvezdiam a ich mytologickému výkladu. Astronómia dostala väčší priestor až v jeho ďalšom diele O prírode (De natura rerum). V ňom rozoberá detailnejšie aj meteorologickú a kozmologickú problematiku. Izidor vychádzal pri zostavovaní Etymológií z rôznych predošlých po latinsky písaných encyklopédií, čím si jeho dielo získalo väčšiu vážnosť. Výpočet encyklopedistov by nebol úplný, ak by medzi nimi chýbal anglosaský mních a učenec Beda Ctihodný nazývaný aj Venerabilis (asi 673 – 735), autor traktátu o výpočte Veľkej noci (De temporum ratione) a diela O prírode (De natura rerum), ktorým obnovil upadajúci záujem o astronómiu a všeobecne o sedem slobodných umení. Po ďalších 500 rokov po smrti Izidora sa písaniu diel vychádzajúcich najmä zo spomínaných encyklopédií venovali najmä benediktínski mnísi. Toto obdobie môžeme nazvať teda aj mníšskym obdobím astronómie. Charakteristické bolo upriamovaním väčšej pozornosti na kozmologické otázky, kým matematicko-astronomické stáli v úzadí.
Šírenie kresťanskej viery v neskorej antike a skorom stredoveku spôsobilo, že sa na európskej pôde začali objavovať prvé kláštory. Práve ony sa stali dominantnými miestami v pestovaní určitých znalostí, ktoré by sme dnes nazvali vedou. Príslušníci cirkvi boli v mnohých regiónoch často jediní gramotní ľudia. Mnísi sa riadili určitým časovým poriadkom a na jeho dodržiavanie bolo nevyhnutné mať aspoň určité znalosti z astronómie a aritmetiky. Pri vykonávaní náboženských úkonov, najmä modlitieb, bolo potrebné určiť dennú a nočnú hodinu. Určenie presného času záviselo od postavenia určitých skupín hviezd v dané ročné obdobie. Skupiny sa skladali zvyčajne zo súhvezdí, niekedy ich však tvorili len jasné hviezdy z viacerých súhvezdí. Zodpovednosť za sledovanie času a budenie mníchov na modlitby mal na starosti zvyčajne jeden z nich s dobrými znalosťami tejto praktiky. Neskoré zobudenie komunity sa trestalo núteným pôstom. Mnísi mali k dispozícii praktické pomôcky – príručky – ktoré popisovali hodinu východu a západu súhvezdí v jednotlivých častiach roka spolu s uvedením ich dráhy na oblohe, fázy mesiaca, údaje o dĺžke dňa a noci v jednotlivých mesiacoch roka a rôzne ďalšie informácie. Najznámejšia takáto príručka sa nazýva O pohybe hviezd (De cursu stellarum), ktorú napísal biskup Gregor z Tours (asi 538 – 594) v poslednej štvrtine 6. storočia. Analýzou údajov historici zistili, že Gregor nepreberal automaticky údaje zo starších zdrojov, ale pozmenil niektoré z nich tak, aby sedeli s javmi odohrávajúcimi sa v geografickej šírke miesta kláštora. Tieto úpravy si teda nutne vyžadovali pozorovanie nebies po určitý čas. Pravdaže, jasná obloha nebola nad kláštormi každú noc. Problém merania času v prípade zamračeného počasia vyriešili frátri spievaním žalmov. V 10. storočí sa v opátstvach a kláštoroch začalo šíriť používanie vodných hodín. Na rôznych miestach Európy sa neskôr objavovali aj iné praktiky sledovania nočného času.
Špeciálnu dôležitosť kládli mnísi na oslavovanie Veľkej noci, jedného z najvýznamnejších kresťanských sviatkov s koreňmi v židovskom náboženstve. Súbor znalostí potrebných na určenie tohto dátumu sa nazýva komputus. Pri určovaní dátumu Veľkej noci bolo potrebné poznať dátum jarnej rovnodennosti a dátum splnu mesiaca, pretože sa na Nicejskom koncile v roku 325 ustanovilo, že Veľká noc sa má sláviť v prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Namiesto toho, aby biskupi využívali služby astronómov, určili si vlastný cyklus, podľa ktorého potom vypočítavali dátum Veľkej noci. Ten spočíval v nájdení spoločného čísla obsahujúceho (s dostatočnou presnosťou) násobky solárneho (slnečného) a lunárneho (mesačného) cyklu, pretože jarná rovnodennosť súvisí so solárnym kalendárom a fázy mesiaca s lunárnym. V rámci tohto spoločného cyklu sa potom dalo ľahšie narábať s matematikou súvisiacou s dátumom Veľkej noci. Skúšalo sa viacero cyklov, ale nakoniec učenci prišli na to, že Metonov cyklus s dĺžkou 19 rokov (235 synodických mesiacov) pochádzajúci z 5. storočia pred n. l. vyhovuje najlepšie. Devätnásť solárnych rokov a 235 synodických mesiacov sa navzájom od seba odchyľovalo len o 1/12 dňa, odchýlka jeden celý deň by nastala až o 228 rokov.
Definitívne vyriešenie otázky výpočtu Veľkej noci urobil Beda Ctihodný vo svojom diele z roku 725 s názvom O počítaní času (De temporum ratione). Beda spojil 19-ročný cyklus s 28-ročným cyklom, ktorý sa opakoval v juliánskom kalendári a vytvoril 532-ročný cyklus. Ten mal výhodu v tom, že v sebe obsahoval lunárny cyklus, potrebný pri určovaní fáz Mesiaca; solárny cyklus, potrebný pri určovaní dátumu jarnej rovnodennosti a 28-ročný cyklus, ktorý bral do úvahy požiadavku, aby Veľká noc pripadla vždy na nedeľu. Beda vcelku dobre rozumel teórii pohybu Mesiaca a Slnka, no metódy, ktoré používal, boli založené na aritmetických postupoch. Geometriu dráh telies vo svojom diele nerozoberal.
Súbory komputistických rukopisov boli najpočetnejšími textami počas celého obdobia raného stredoveku. Obsah textov prechádzal vývojom, pričom doň postupom času prenikali nové prvky. Od konca 8. storočia obsahovali komputistické traktáty aj určité množstvo údajov z astronómie, aby sa kalendárnym výpočtom dalo lepšie porozumieť. Pozostávali najmä z výťahov z diela Prírodoveda (Naturalis historia) od rímskeho prírodopisca Plínia staršieho (22/23 – 79) s opisom dráh a pohybov planét a Bedovho diela O prírode (De rerum natura). Každý text bol ilustrovaný diagramom pohybov planét na nebeskej sfére.
Od slovného opisu k číselnému
V priebehu siedmeho storočia dochádzalo k úpadku záujmu o štúdium siedmich slobodných umení. Práve spomínaný Beda svojimi prírodovednými prácami motivoval niektorých k štúdiu kvadrívia. Bedove práce priniesol koncom 8. storočia z periférie Európy do centra diania anglosaský mních Alkuin z Yorku (asi 735 – 804) pôsobiaci posledných 20 rokov svojho života na franskom kráľovskom dvore. Počas vlády franského kráľa a neskoršieho cisára Svätej Rímskej ríše Karola Veľkého (747 – 814) sa oživil záujem o kultúru, ktorý bol dovtedy veľmi malý. Karol sa obklopil niekoľkými učenými mužmi, vrátane Alkuina, pod ktorých dohľadom sa pestovali viaceré odbory. Toto obdobie sa zvykne označovať aj ako Karolínska renesancia. Pod jej vplyvom sa začal zväčšovať aj počet diel rozoberajúcich astronomickú problematiku.
Karolínska astronomická tradícia sa niesla stále v duchu encyklopedických rozpráv ranostredovekých autorov. V porovnaní s predošlým obdobím bola vcelku plodná, no stále predovšetkým kvalitatívna, tzn. opisovala vesmír slovami namiesto čísel. Pozorovania sa robili takisto len kvalitatívne s obmedzenými číselnými údajmi týkajúcimi sa obyčajne dĺžky určitých periód súvisiacich s pohybmi nebeských telies. Pozorovali sa najmä východy a západy hviezd, mesačné fázy alebo ročný pohyb Slnka pozdĺž horizontu. Medzi týmito zriedkavými zmienkami, ktoré sa o pozorovaniach zachovali, sa dozvedáme aj o pozorovaní komét či zatmení Slnka a Mesiaca. Encyklopedickú literatúru dopĺňali ešte dve populárne príručky o súhvezdiach. Prvou boli Javy (Phainomena) gréckeho básnika Aráta zo Solu (zomrel 240 pred n. l.) s prekladom a úpravami rímskeho učenca Germanica (15 pred n. l. – 19 n. l.) a druhou bol spis O astronómii (De astronomia) iného rímskeho učenca Hygina (zvykne sa pripisovať starovekému učencovi žijúcemu v rokoch 64 pred n. l. – 17 n. l.). Ten sa však vyskytoval v oveľa menšej miere. Nástrojové vybavenie karolínskych astronómov bolo v porovnaní s antickými astronómami chudobné, tvoril ho iba gnómon – tyč, ktorá je hlavnou súčasťou slnečných hodín.
Astronomická spisba, ktorá sa v latinskom svete rozšírila koncom 10. a v 11. storočí, bola už viac kvantitatívna, tzn. používala číselné hodnoty na vyjadrenie veľkostí a vzájomných vzdialeností kruhov nebeskej sféry. Spojením matematiky a astronómie sa začal rozvíjať nový odbor – matematická astronómia. S jeho detailmi zoznamovali európskych učencov príručky o stavbe a používaní nového prístroja – astrolábu využívajúceho matematické postupy v astronómii. V 11. storočí už boli známe veľkosti znamení zvieratníka, vzdialenosti obratníkov Raka a Kozorožca od rovníka, uhlové vzdialenosti (uvádzané už v stupňoch) vybraných jasných hviezd od ekliptiky alebo od rovníka a pod. V 12. storočí sa vďaka prekladom z arabských originálov latinský svet dozvedel poznatky zo sférickej astronómie a stereografickej projekcie – teórií, na ktorých je fungovanie astrolábu založené. Učenci tak získavali lepšiu geometrickú a priestorovú orientáciu pri sledovaní javov vyskytujúcich sa na oblohe. Navyše vďaka matematickým znalostiam spojeným s pohybom planét bolo možné už predpovedať aj polohy nebeských telies v budúcnosti, čo malo vplyv okrem iného aj na vytváranie populárnych horoskopov.
Na konci prvého tisícročia sa za Pyreneje dostávali prvé skupinky latinských Európanov posilnených zvesťami o duchovných bohatstvách moslimských vedeckých spisov. Učencom a prekladateľom nešlo o získanie nejakého univerzálneho poznania, ako sa o tom niekedy píše. K štúdiu arabsky písaných spisov ich motivovali predovšetkým praktické záujmy. Niektorí z nich ostali za Pyrenejami a ďalej spolupracovali so židovskými a moslimskými učencami, ale mnoho z nich sa vrátilo späť do miesta svojho predchádzajúceho pôsobenia a poznatky šírilo a odovzdávalo ďalším. Na druhej strane, teologické autority kresťanského sveta označovali teoretický záujem o všetko pohanské poznanie, ktoré neslúži náboženským účelom a k prospešnejšiemu duchovnému životu, za škodlivú zvedavosť.
Praktická astronómia
Na prelome tisícročí pôsobili v latinskej kresťanskej Európe dve viac-menej výrazné postavy: Abbo z Fleury (asi 945 – 1004) a známejší Gerbert z Aurillacu (asi 945 – 1003). Prvý z nich sa zaoberal najmä aritmetikou, napísal však najmenej štyri krátke astronomické traktáty, ktorých zdrojom boli najmä encyklopedisti, ako napríklad Izidor zo Sevilly, Macrobius, Chalcidius a Plínius starší. Aj Abbo spájal, podobne ako mnohí iní, tieto poznatky do jednoliateho celku a vytváral tak rôzne nové kombinácie údajov, čím sa jeho diela stávali ešte obsažnejšími a užitočnejšími. O vplyve a obľúbenosti výsledkov jeho práce svedčí aj fakt, že sa jeho traktáty prepisovali v kláštorných školách ďalších dvesto rokov po jeho smrti.
Druhý zo spomínanej dvojice, Gerbert, neskorší pápež Silvester II., sa zaoberal najmä logikou, aritmetikou a geometriou. Keďže v stredoveku sa dali zvládnuť viaceré odvetvia, zmienky o Gerbertovi nájdeme aj v knihách o dejinách astronómie.
Gerbert bol jedným z tých, ktorí strávili určitý čas v moslimskom Španielsku. Po návrate vyučoval v kláštornej škole v Remeši. Jeho žiakom bol aj Abbo. Veľký dôraz kládol na praktickú stránku vyučovania, a to predmetov tak trívia, ako kvadrívia. Dochovali sa zmienky o viacerých nástrojoch, ktoré si Gerbert zo Španielska priniesol. Jedným z nich bol abakus (počítadlo) s arabskými číslicami. Pri výučbe astronómie používal štyri. Prvým bol nebeský glóbus vyrobený z dreva s vyobrazeniami súhvezdí, ktorý slúžil ako model svetovej sféry. Ďalším bola armilárna sféra s ekliptikou – prístroj, ktorý udáva polohu nebeských kruhov (ako napr. ekliptika, rovník, obratníky Raka a Kozorožca a pod.) K nej pripevnil ešte päť kruhov vyjadrujúcich pohyby piatich planét (Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn). Kým táto armilárna sféra bola skôr demonštračnou pomôckou, pomocou inej armilárnej sféry (tretej pomôcky) a k nej pripevnenej fistuly (štvrtej pomôcky) dokázali študenti zistiť polohu hviezd na oblohe zameraním na severný nebeský pól priamo pod nočnou oblohou. Gerbert sa dostatočne zaujímal aj o meranie času a sám zostrojil slnečné a jednoduché mechanické hodiny pre kláštory v Remeši, Ravenne alebo Magdeburgu.
Ďalším nástrojom, ktorý uľahčoval orientáciu na oblohe, a zároveň aj v čase, bol spomínaný astroláb. Na prelome tisícročí sa používal v arabskom svete celkom bežne a práve cez Pyrenejský polostrov sa rozšíril ďalej do Európy. Prvý spis, ktorý hovorí o stavbe astrolábu a spôsobe, ako ho používať, sa nazýva O užitočnosti astrolábu (De utilitatibus astrolabii). Jeho autora nepoznáme, ale v minulosti sa historici mylne domnievali, že ním je Gerbert z Aurillacu. Dnes sa však všeobecne predpokladá, že Gerbert nemá s týmto spisom nič spoločné. Ďalšie traktáty o astroláboch pribúdali v 11. storočí rýchlym tempom. Nevznikali na území severného Španielska patriacom kresťanským panovníkom a susediacom s arabským svetom, ako by sa mohlo zdať, ale v kláštoroch južného Nemecka a severovýchodného Francúzska. Medzi najznámejšie patrí spis O astrolábe (De mensura astrolabii), napísaný niekedy okolo roku 1045 benediktínskym mníchom Hermanom Chromým z Reichenau (1013 – 1054). Práve toto dielo sa považuje za celkom vydarené a prehľadné. V samotnom spise sa opisuje astroláb skonštruovaný pre zemepisnú šírku Reichenau. Nebol teda len kópiou arabského originálu, ale bol prispôsobený miestnym podmienkam, čo naznačuje, že si niektorí európski mnísi vcelku rýchlo osvojili určité znalosti zostrojovania tohto prístroja. Ako ďalší spis sa zvykne spomínať krátke a obsažné dielo Ascelina z Augsburgu (asi 1000) O zložení astrolábu (De compositione astrolabii) zo začiatku 11. storočia. Práve pre obsažnosť textu nie je natoľko zrozumiteľné pre začiatočníkov ako Hermanov traktát.
Hoci sme spomenuli, že astroláb priniesol do kresťanskej Európy matematické prvky v astronómii, záujem o ne a ich následný rozvoj týmto smerom však zo začiatku u mníchov prístroj neprebúdzal. Využíval sa väčšinou na pozorovanie hviezd na oblohe, a tým spôsobom zároveň mnísi sledovali plynutie času. Prvá zmienka o praktickom využití astrolábu pri pozorovaní zatmenia Mesiaca pochádza až z 18. októbra 1092 od Walchera (prelom 11. a 12. storočia), predstaveného opátstva v Malverne v západnom Anglicku. Walcher vykonal viacero ďalších pozorovaní a na základe nich zostrojil v roku 1108 tabuľky fáz Mesiaca na roky 1036 – 1112.
Stredoveká astrológia
S rozvojom matematickej astronómie v 12. storočí súvisel aj vznik horoskopov, ktorých výroba si vyžaduje poznať veľkosti uhlov medzi jednotlivými planétami a znameniami zverokruhu. Napriek faktu, že v ranom stredoveku sa táto možnosť nenaskytovala, určité zmienky o astrológii sa v textoch vyskytujú. V povedomí stále prevažovali pozostatky antickej tradície, ktorá hovorila o vplyvoch nebeských telies na dianie na Zemi a na ľudské osudy. Napriek tomu, že stredovekí encyklopedisti ako Cassiodorus (asi 485 – asi 585) alebo Izidor zo Sevilly pred astrológiou varovali, alebo ju rovno preklínali, vznikali už v polovici 9. storočia úryvky, ktoré mali astrologický charakter. Benediktínsky mních Hrabanus Maurus (asi 780 – 856) napísal práve v tomto období komentár k Matúšovmu evanjeliu, kde opisuje Troch kráľov trochu inak, ako bolo dovtedy bežné, a to ako mudrcov-astrológov. Spolu s astrológiou sa rozširovala aj numerológia predpovedajúca životné osudy a smrť jednotlivcov najmä prostredníctvom údajov z tzv. Listu Petosirisa Nechepsovi z 9 – 10. storočia, Apuleiovej sféry a Pytagorovej sféry, spisov, ktoré obiehali v Európe v 10. storočí. Ut testatur Ergaphalau bol ďalší spis, ktorý sa objavil koncom 10. alebo v 11. storočí. Ten kombinoval poznatky všetkých odvetví kvadrívia spojených s medicínskymi znalosťami.
Prekladateľská činnosť v 12. storočí
V 11. a začiatkom 12. storočia sa v Európe začali vyskytovať diela vychádzajúce výlučne z grécko-arabskej tradície. Nešlo len o astronomické diela, ale diela všeobecnej povahy. Lekárske knihy sa v talianskom Salerne prekladali z arabčiny dokonca už začiatkom 11. storočia. Knihy s astronomickou tematikou prišli na rad až v prvej polovici 12. storočia. Najpríťažlivejšie diela pre prekladateľov boli medicínske a astrologické spisy, a to práve pre presvedčenie, že pohyb planét po oblohe má vplyv na pohyb štyroch prvkov, ktoré sú obsiahnuté v ľudskom tele. Podľa astrologických poznatkov sa potom liečili choroby v stredoveku hojne rozšírené. Prekladateľské centrá vznikli v Španielsku (známa toledská prekladateľská škola), na Sicílii a na niektorých miestach v Stredomorí. Do latinčiny sa neprekladalo len z arabčiny, ale aj z gréčtiny a hebrejčiny. Samotný prenos poznatkov medzi jazykmi bol motivovaný najmä praktickými dôvodmi a zmenou vo vnímaní a skúmaní prírodných javov, ku ktorej prišlo práve v 12. storočí.
K jedným z prvých účastníkov tohto kultúrneho procesu patril Adelard z Bathu (asi 1080 – asi 1150). Popri prekladaní rôznych filozofických diel preložil aj astronomické tabuľky arabského astronóma a matematika al-Chvárizmího (asi 780 – asi 850) v roku 1134. Tie rozširovali tabuľkovú literatúru o veľké množstvo údajov týkajúcich sa najmä prepočtov dátumov medzi kalendármi, polôh planét a ich vzájomných priblížení a pod. Krátko nato pridal Adelard Centiloquium (čo by sa približne dalo preložiť ako Sto úsloví), ktoré sa pripisovalo Ptolemaiovi. V štyridsiatych rokoch 12. storočia preložil Raymond z Marseilles (prvá polovica 12. storočia) ďalší spis o astrolábe a tabuľky polôh hviezd od iného arabského astronóma az-Zarkálího (zomrel asi 1100). Ján zo Sevilly (prvá polovica 12. storočia) preložil Mášá’alláhov (asi 815) populárny spis o astrolábe a v roku 1134 Základy astronómie (Rudimenta astronomica) od bagdadského astronóma al-Fargáního (9. storočie). V nej sa nachádzajú najmä nematematické základy Ptolemaiovskej astronómie. Platón z Tivoli (12. storočie) polatinčil knihu O pohybe hviezd (De motu stellarum) obsahujúcu v encyklopedickom zhrnutí vedecké výsledky islamských astronómov a v roku 1138 preložil Ptolemaiovo Štvoro kníh (Tetrabiblos), príručku astrológie. Medzi ďalších prekladateľov patrili Hugo zo Santally (12. storočie), Herman Korutánsky (asi 1100 – asi 1160), Róbert z Chesteru (polovica 12. storočia) a iní. Títo translátori preložili väčšinu základných filozofických, astronomických a astrologických spisov, ktoré sa vo väčšej či menšej miere používali v neskorom stredoveku a renesancii. Uvedené diela sú len zlomkami z celkového počtu preložených. Každý z nich prekladal spisy z viacerých vedeckých oblastí nielen z jednej vopred určenej.
Najdôležitejším činom však bol preklad najvýznamnejšieho astronomického diela neskorej antiky – Almagestu alexandrijského astronóma Ptolemaia. Okolo roku 1160 ho niekto preložil na Sicílii, ale najlepší a nakoniec aj najrozšírenejší preklad vyhotovil najznámejší prekladateľ 12. storočia Gerhard z Cremony (asi 1114 – 1187) v roku 1175 práve v Tolede. Almagest poskytoval astronómom detailné a systematické poznatky z matematickej astronómie. Ptolemaios v ňom podáva detailný opis modelov planetárnych pohybov a konštrukcie a používania nových astronomických prístrojov. Čo je však najdôležitejšie, čitateľa oboznamuje s postupmi, akými sa k výsledkom svojej práce dostal. Práve tento metodický prvok umožňoval nasledujúcim generáciám poznatky ďalej zdokonaľovať a rozširovať. Gerhard preložil okrem Almagestu ešte základné Aristotelove (384 – 322 pred n. l.) prírodnofilozofické diela týkajúce sa vesmírnej problematiky (O nebi, O vzniku a zániku, Fyzika a Meteorológia). Celkovo sa mu pripisuje preklad 71 vedeckých diel, pravdepodobne ich však bolo viac.
Práve dokončenie prekladu Almagestu tvorí významný medzník vo vývine stredovekej astronómie. Astronómovia v latinskej Európe už neboli odkázaní na encyklopedické zhrnutia starších antických a ranostredovekých prác, ktoré sa neustále miešali, komentovali, a tým často redukovali. Navyše bez uvádzania číselných hodnôt, metód a postupov použitých pri pozorovaní neumožňovali rozvíjať astronómiu exaktným spôsobom. Jej vývoj v kresťanskej Európe nastúpil vďaka impulzom z grécko-arabskej astronomickej tradície koncom 12. storočia na vlastnú autonómnu cestu, ktorú prekladateľská aktivita v 13. storočí v Tolede korigovala už len čiastočne.
Použitá literatúra:
EASTWOOD, Bruce Stansfield: Astronomy in Christian Latin Europe c. 500 – c. 1150. In Journal for the History of Astronomy, 1997, roč. 28, č. 3, s. 235 – 258.
HOSKIN, Michael: Cambridge Illustrated History of Astronomy. Cambridge University Press, 1997. s. 68 – 73.
McCLUSKEY, Stephen C.: Astronomies and Cultures in Early Medieval Europe. Cambridge University Press, 1998. 235 s.
OTISK, Marek: Gerbertův úvod do geocentrické astronomie. In Teorie vědy, 2010, roč. 32, č. 4, s. 507 – 533.
PEDERSEN, Olaf: Astronomy. In David C. Lindberg: Science in the Middle Ages. University of Chicago Press, 1978. s. 303 – 314.
ŠPELDA, Daniel: Astronomie ve středověku. Ostrava : Montanex, 2008. 256 s.
